Slovenský jazyk
Kontakt |Kniha návštev |Mapa stránky |Vyhladávanie 

Naše mačky ►

Naši kocúri ►

Mačiatka ►

Kde nás môžete vidieť

História Britských mačiek

O nás

Čo o nás píšu naši priatelia

Čo o nás píšu naši priatelia

Simba a Viking /Yetti/ sú naši odchovanci

Naši priatelia a ich zážitky

 

KOČKY: Na návšteve

Od chvíle, ako som uvidela prvú dlhosrstú britskú mačku, tak som prepadla jej čaru. Nakoniec sme skončili s krátkosrstým Simbom a neľutujem ani náhodou. Ale CD si nedá pokoj.

 

Pred nejakou dobou som v diskusii na Zvířetníku napísala, že sa mi ozvali Simbovi chovatelia a oznámili mi, že majú v najnovšom vrhu dvoch modrých highlanderov. A žiadala som o morálnu podporu, aby som tomuto nesmiernemu lákadlu odolala. Priznám sa, že to bolo trochu z hecu, pretože žiadať v takomto prípade a v tejto spoločnosti o podobnú podporu je rovnako absurdné, ako žiadať pri potope o trochu dažďa. Rozprúdila sa bohatá diskusia na jedinú tému, či si zoberiem jedného alebo oboch chlpáčov. :)

Z ďalšej komunikácie medzi mnou a chovateľmi vyplynulo srdečné pozvanie, samozrejme len celkom nezáväzné, aby sme si prišli obzrieť ich prírastky. To bola skvelá príležitosť, ktorú som si nemohla nechať ujsť. A ešte som si mohla sama pred sebou nahovárať, že veď sa ideme len pozrieť, mačatá sú ešte maličké, takže je to úplne bezpečné. Pravdu povediac, mačatá sú síce ešte maličké, nie na odber, ale že by to bola bezpečná návšteva… Radšej pomlčím.

Tak sme v nedeľu zamierili do vinárskeho kraja a napriek tomu, že nám navigácia už doma tvrdohlavo odkazovala, že hľadaná ulica v Limbachu neexistuje, CD, Bastet alebo iné mačacie božstvo nad nami držalo ochrannú ruku. Keď sme na ulici zastali pri náhodne zvolenom dome a ja som vystúpila z auta, aby som sa zorientovala a zavolala chovateľom, spoza domu vyšla domáca pani a pozvala nás ďalej. Boli sme na mieste.

V pätách domácej panej vybehol bdelý strážny pes, čivava menom Tango a hlasitým štekotom na seba upozorňoval. Akonáhle si nás obzrel a oňuchal moju ruku, tak sa rozhodol, že jediné miesto, o ktoré má záujem, sú moje kolená a tak som sedela na terase, popíjala kávu a na kolenách mi spokojne spal Tango. Keď som sa zdvihla, tak mi oznámil, že ho môžem nosiť. Domáci sa tvárili pobavene a priznám sa, že aj ja som chvíľami pochybovala prečo som tam vlastne prišla.

A aj keď čivavy nepatria k mojim srdcovkam, skôr sú to teriéry a vôbec psi podobnej veľkosti (asi dedičstvo po foxteriérke Alke), nemôžem poprieť, že Tango si ma získal svojím šarmom. Nakoniec sme sa predsa len zdvihli a išli obzrieť skutočný dôvod našej návštevy. Vošli sme do domu a tam som doslova utrpela šok. Chovám mačky dosť dlho a bola som v niekoľkých chovných staniciach, ale prvý raz som videla to, čo tu.

V dome sa bez obmedzení a problémov pohybovalo niekoľko dospelých nekastrovaných kocúrov, bez akéhokoľvek náznaku agresie, konfliktov a značkovania. Otcovia a synovia. Medzi nimi aj Simbov vlastný brat Uno, ktorý sa už hrdí titulom šampióna a čoskoro začne svoju kariéru chovného kocúra v Chorvátsku. Všetci sa správali uvoľnene, otierali sa nám o nohy a dožadovali sa pozornosti domácej panej. Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok, keby som nevidela, tak neuverím.

Keď som spamätala zo šoku a pokochala sa kocúrmi, tak sme sa konečne pobrali za mačatami. Najprv sme poobdivovali vrh X, kocúrika vanilkovej farby aj jeho pestrejšie sestričky. No a potom sme sa pobrali do druhej miestnosti k zlatému klincu, ku ktorému ma srdce tiahlo, k malým highlanderom.

A tam prekvapenia pokračovali. Neprekvapili malí kocúrici, tí boli presne takí neodolateľní ako som očakávala, ale to, že okrem matky sa v miestnosti vyskytoval aj otec, ktorý starostlivo dohliadal na to, ako sa správame k jeho potomkom. Dokonca tak starostlivo, že niekoľko fotiek znemožnil, pretože medzi fotoaparát a maličkých nastrčil svoju hlavu alebo aspoň fúzy.

Škoda hovoriť, keď som nepobehovala s Tangom na rukách, tak mi na rukách pospával Yetti. Takže aj fotiek je vlastne podstatne menej, veď kto by sa babral s foťákom, keď sa môže maznať s takou krásou, ako malý Yetti.

A predstavenie na tému, ako sa dobíja hrad, ktoré mačatá predvádzali, si nijako nezadá s vystúpením na komickej divadelnej scéne. Jedno sa skryje, nechá z úkrytu vytŕčať labky a ostatné sa k nemu dobíjajú. Nečudo, že sme sa len ťažko odtŕhali.

Ale nakoniec sme museli lákavú návštevu ukončiť. Doma nás čakal starý pán Benji, ktorý už vyžaduje častejšie kŕmenie ako mača. Ešte raz som popestovala priateľského Tanga, „nezáväzne“ podebatovala na tému rezervácie a veku odberu a nakoniec sme opustili vinárske mestečko a vrátili sa k domácej svorke. V mojom prípade s hlavou plnou Yettiho.

 

KOČKY: Vpád Vikinga

Máme mačky, už dlho. A pre všetky platí, že sú milé a milované. Máme a mali sme rôzne mačky. Dlhosrsté perzské s rodokmeňom, ktoré nečítali správnu literatúru a tak nevedeli, že perzské mačky sú pokojné a tiché, naše behali a vystrájali ako splašené torpéda.

 

Mali sme a máme obyčajné micky, ktorým sme poskytli domov po rôznych peripetiach a tak sa ich temperament prejavoval podľa predošlých skúseností, od tichej a plachej Mišky až po bezstarostného extrovertného Filipa.

V poslednej dobe do našej rodiny pribudli čistokrvné britské mačky. Najprv Simba, ktorý jediný sa prejavuje ako typický predstaviteľ svojho plemena, v jeho prípade pokojnej, vyrovnanej britskej mačky. A pretože mačiek nie je nikdy dosť a ja som túžila po dlhosrstej britskej mačke, tak sme si obstarali aj Yettiho z rovnakej chovnej stanice a z rovnakej rodovej línie. Vlastne Simbovho synovca.

Priniesli sme domov nežného plachého kocúrika, ktorého sme 3 dni dolovali a lákali spod gauča. Hlavne vďaka Simbovmu pôsobeniu sa Yetti osmelil a spriatelil s ostatnými mačkami.

 

 

Jeho prípad bol zvláštny aj v tom, že on jediný neprešiel zmenou mena po príchode do našej rodiny. Všetkým ostaným sme dali mená až po niekoľkých dňoch, keď sa prejavila ich povaha. Kika aj Simba majú v papieroch úplne iné mená, dokonca sa zmene mena nevyhol ani Merlin, ktorý k nám pribudol už ročný a z romantického Puškina sa stal čarodej Merlin. Len Yetti, vďaka svojej plachosti, touto zmenou neprešiel.

A potom sa niečo stalo. Neviem, či je to v ovzduší, vo vode alebo v našej rodine, že máme také pojašené mačky. Ako Yetti rástol, tak sa začal meniť.

Rastie ako z vody, už teraz je väčší ako Simba, aspoň fyzicky. Keď sme ho priniesli, tak sa naň muž s pochybnosťami pozeral, či sa naozaj jedná o dlhosrstú mačku. Dnes jeho krásna bohatá srsť nenechá nikoho na pochybách a huňatý dlhý chvostík je jeho najväčšou ozdobou. Ale aj keď si odmyslíme dlhú srsť, tak pri porovnaní so Simbom, sa zdá neuveriteľné, že sa jedná o rovnakú rasu.

Simba má okrúhlu hlavu, širokú tvár, badateľný stop, krásne veľké okrúhle oči, kompaktnú stavbu tela, silné krátke nohy, hebkú plyšovú srsť a hlavne pokojnú, vyrovnanú povahu britskej mačky. Je asertívny, ale nie drzý, hravý, ale nie splašený. Svojím správaním jednoducho dáva najavo, že kráľovský rodokmeň a kráľovské meno mu patria oprávnene.

 

 

Zato Yetti sa nám mení priamo pred očami. Ako rástol, tak čím ďalej tým viac mi pripomínal úplne iný druh mačky, jednu z tých mačiek, o ktoré som sa zaujímala skôr, ako som objavila highlanderov – nórsku lesnú mačku. Keby som nevedela, že chovateľ naozaj má len britské mačky, bola by som v pochybnostiach.

Takže len pre pobavenie som si prezerala obrázky a charakteristiky nórskych mačiek v rôznych knihách, až kým som v jednej z nich nenašla obrázok modrej nórskej mačky a neverila som vlastným očiam. Yetti ako vyšitý.

Tak som si znovu a podrobne prečítala charakteristiku nórskej lesnej mačky. A nestíhala som sa čudovať. Trojuholníková hlava, veľké uši, šikmé oči mandľového tvaru, nádherný bohatý golier, dlhý huňatý chvost. Celý Yetti.

A čo ma najviac dostalo, bolo konštatovanie, že má zadné nohy dlhšie ako predné, veď od prvého dňa som Yettiho podozrievala, práve pre jeho dlhé zadné nohy, že je krížený s klokanom a tvrdila som, že sa má volať Skipy a nie Yetti. Len manžel si nedal povedať a trval na Yettim. Dnes prichádza do úvahy úplne iné meno :)

 

 

Ale viac ako výzor sa mu zmenila povaha. Kdeže sú časy bojazlivého plachého kocúrika. To je už minulosť. Nórska lesná mačka je charakterizovaná ako živá prítulná mačka a dobrý spoločník. Dobrí spoločníci sú všetky naše mačky, ale z Yettiho je skutočne živý a hlavne neúnavný spoločník.

Simba by o tom vedel rozprávať svoje. Kdekoľvek sa pohne, všade ho nasleduje Yetti, nemá šancu sa pred ním schovať. Niekedy sa Simba zatvári, ako keby pretáčal oči nad svojim synovcom, ale vcelku spolu vystrájajú radi. Keď sa začnú naháňať, tak sa barák trasie.

Vyštartujú zo spálne do obývačky, odtiaľ do kuchyne a cez predsieň späť do spálne, tam na stôl, zo stola na televízor a odtiaľ na skriňu, kde sa otočia a ten, čo utekal, teraz naháňa a môžu si to opakovať, kým ich to neomrzí. Ja len oceňujem kvalitu ikeáckeho držiaka na televízor, že zatiaľ odoláva ich bujným skokom.

No a keď už unavený alebo otrávený Simba niekam zalezie, nastupuje ďalší kamarát – Filip. A nakoniec, keď už všetky mačky zalezú niekde do pelechov, tak nesklame najobľúbenejšia hračka – vrchnák z fľaše od minerálky, s ktorým sa dá hrať perfektný futbal.

 

 

A tak je u nás celkom normálny stav, že päť mačiek pospáva, ale v byte sa ozýva pravidelné ťukanie a my musíme byť v strehu, pretože šiesta mačka sa nám kedykoľvek zhmotní priam pod nohami. Pred neúnavnosťou najmladšieho člena svorky bledne aj Filipov temperament.

Okrem permanentnej hravosti je pozoruhodná aj jeho neúnavná snaha a odvaha všetko preskúmať, všade byť, všetko vidieť a skúsiť. Ešte že máme tréning. A to som si po Filipovi myslela, že už ma tak ľahko žiadna mačka neprekvapí. Veľmi rýchlo som bola vyvedená z omylu.

Čo sa týka plachosti voči cudzím, tak to je tiež niečo, čo mu už nič nehovorí. Aj návštevu, ktorú nepozná, si spokojne príde obzrieť a prípadne sa zapojí do spoločnosti. Je evidentné, že obdiv, ktorého sa mu hojne dostáva, mu robí dobre.

Len jeho pretrvávajúca nežnosť bráni tomu, aby sme ho, pre jeho divokú povahu, považovali za Barbara Conana alebo Kulla Dobyvateľa.

Takže, keď zvážim výzor severskej mačky a povahu neohrozeného dobyvateľa, vyzerá to jednoznačne. Zdá sa, že nás prepadol Viking.

A viete čo?

Vôbec nám to nevadí!

 

 

 

 

KOČKY: Mandy a čarovné dvere

Máme doma šesť mačiek, presne povedané mačku máme len jednu a k nej päť kocúrov. Skutočne ako keby sme mali tých kocúrov k nej, pretože všetci k nej majú svoj špecifický, jednoznačne kladný vzťah.

 

 

 

Mandy je v svojich štyroch rokoch niečo ako ružička medzi tŕňmi, všetci kocúrici ju milujú, každý svojim spôsobom a Mandy je výnimočná tým, že aj ona bez výnimky miluje všetkých našich kocúrov, každého iným spôsobom. A ku každému z nich má svoj jedinečný prístup.

Najmladší, ročný Viking, je pre ňu milý chlapček od susedov, ktorý obdivne pozerá na dospelú slečnu odvedľa, je šťastný, keď sa môže chvíľku pritúliť, ale moc si netrúfne. A Mandy vyzerá, ako keby jeho správanie s pobaveným úsmevom tolerovala.

Dvojročný Simba je ako trochu príliš sebavedomý pubertiak, ale zato perspektívny ctiteľ, ktorého je dobre držať si v talóne. To ale Mandy zvláda bez problémov, priam ľavou zadnou. A tak sa dnes už aj Simba zaradil do šíku jej ctiteľov.

 

Mandy, Simba, Viking

 

Filip je úplne iná trieda, kedysi mačiatko, ktoré viac menej vychovala a dnes dospelý bujný štvorročný kocúr. Sem tam jej trochu lezie na nervy, asi ako dlhoročný partner, ale zároveň s pevným putom, ako starý kamarát z detstva, ktorým vlastne aj je, ale práve preto ako keby ho nebrala celkom vážne.

Merlin je kapitola sama o sebe. Desaťročný obrovský kocúr je od prvej chvíle jej milujúcim a oddaným ctiteľom. A Mandy si je toho vedomá. K ani jednému z kocúrov sa nechová tak koketne ako k nemu. Keď ju vidím ako sa o neho láskyplne obtrie, zavlní telom, zacupká nohami a ovinie si chvostík okolo jeho krku, chápem, že Merlin so skleným pohľadom by išiel za ňou aj na sveta kraj.

 

Merlin, Mandy

 

A nakoniec Benji. Dnes má Benji viac ako dvadsať rokov, je z neho už skutočne veľmi starý pán, ktorý potrebuje svoj pokoj a láskyplnú opateru. A tej sa mu zo strany Mandy dostáva viac než v bohatej miere. Žiaden kocúr by si na staré kolena nemohol želať nežnejšiu a pozornejšiu spoločníčku, ako našiel Benji v Mandy.

Bez Mandinej pozornej starostlivosti by sme už Benjiho určite nemali, jej nežná prítulnosť mu pomohla preniesť sa cez stratu brata Bonyho, dokázala mu dať to, čo sme mu my, ako príslušníci iného živočíšneho druhu, dať nemohli. A jej neúnavná starostlivosť stále trvá.

Väčšinou sa k nemu správa ako k svojmu mačiatku, ktoré nikdy nemala, ale niekedy zase vidíme, že je to práve Benji, ktorý jej dodáva istotu, keď sa bojí, napríklad pri návštevách alebo na Silvestra.

 

 

A prečo čarovné dvere? Pretože aj keď má Mandy kladný a vyrovnaný vzťah k mačkám, jej vzťah k ľuďom nie je taký jednoduchý.

Mandy je milá a nežná mačička, ktorá rozhodne neobľubuje cudzích ľudí. Problém je, že aj jej prejavy smerom k nám sú dosť kolísavé. A tak nikdy nevieme, ako sa zatvári, keď sa jej prihovoríme. A je dosť frustrujúce, keď oslovíte vlastnú mačku vo vlastnom byte a ona sa na vás zatvári zdesene, ako keby vás videla prvý krát a prípadne očakávala aj úder. A zdrhne pred vami. Neplatí to vždy, ale dosť často na to, aby vám to pekne pošramotilo sebavedomie.

Je mi jasné, že to je dedičstvo jej neznámeho pôvodu, pretože na rozdiel od Benjiho, Simbu, Vikinga a aj Filipa, nevieme z akých pomerov sa k nám dostala.

A tak, keď sedím v obývačke a oslovím Mandy, je len stávkou do lotérie, či mi vyskočí na kolena a príde sa pomaznať, alebo sa prikrčí a odbehne. Podotýkam, že nikto nikdy na ňu ani hlas nezvýšil, nie to aby na ňu ruku položil.

 

Mandy, Filip

 

Ale neplatí to v celom byte. V spálni sa zo splašenej, neistej mačky stáva nežná, prítulná, pozornosť si urputne vyžadujúca mačička. Stačí vojsť do spálne, sadnúť si na posteľ a Mandy pribehne, vtlačí mi hlavičku do dlane, pradie ako motorček a dožaduje sa láskania.

Ráno ma budí tým, že sa bez problémov po mne poprechádza, strčí mi hlavičku do tváre a pošteklí ma fúzami, nech sa jej venujem. Prípadne, keď spí v koši s nevyžehleným prádlom, (práve pre jej pohodlie ho prikrývam dekou z ovčej vlny) a idem okolo, tak ma pridrží labkou s výrazom: „Teraz sa venuj mne!“

A potom vyjdeme z izby a Mandy sa zatvári, ako keby ma videla prvý krát v živote a nevedela, čo má odo mňa čakať.

Prišla som k názoru, že na to jej len jedno vysvetlenie.

Medzi spálňou a obývačkou máme začarované dvere, ktoré menia našu Mandy ako Odile a Odette. Ale na rozdiel od začarovaných labutí, obidve podoby Mandy sú nežné a milé, len tá jedna je trošku zvláštna.

 

KOČKY: Simbove Vianoce

Zase prišli Vianoce a my sme, trochu s napätím, očakávali, čím nás prekvapí nový člen našej rodiny. V pamäti stále máme nezabudnuteľné prvé Filipove Vianoce. Je pravdou, že druhé Vianoce s Filipom už neboli také dramatické, ak neberieme do úvahy „hrdinu silvestrovskej noci“. Možno preto, že sme si jednoducho na Filipove kúsky zvykli.

Ale teraz mal zdatného spoluhráča a to nás držalo v pozore. Nehľadiac na to, že so svojimi vlastnými nápadmi mohol prispieť aj Simba. A že Simba nemá ďaleko „od slov“ k činom, s tým sme už mali skúsenosti.

Predvianočné prípravy prebehli štandardne, t.j. obaja usilovne „pomáhali“ pri upratovaní aj pečení, ale nijakým mimoriadnym udalostiam nedošlo. Hlavne vďaka tomu, že Filip nás udržuje v permanentnom strehu, takže všetky nástrahy a rizika sme dokázali eliminovať včas.

Prvé varovanie, že Simba nie je taký vzorný kocúrik, ako sa doteraz javil, prišlo deň pred Štedrým dňom, keď sa nadšene a bok po boku s Filipom zapojil do skladania a zdobenia stromčeka. Je jasné, prečo nemôžeme mať živý stromček. Pretože sústredené útoky Filipa a ostatných by žiaden živý stromček nevydržal a najneskôr na Štefana by sme skončili s napolo ozdobenou metlou.

Keď manžel začal skladať stromček, Simbove nadšenie nepoznalo medze. Takú úžasnú akciu doteraz nezažil, tak sa rozhodol, že si ju vychutná plnými dúškami a zavadzal zo všetkých síl. Aj Filip nezaváhal a využil, že už nestriehneme len na neho a podarilo sa mu vyliezť niekoľko krát na stromček. A Simba, samozrejme, jeho príklad nadšene nasledoval. Ale neboli sami, kto bol vyvedený z miery.

Ďalší, kto bol celkom bez seba, ale nie nadšením, bol muž, a priznám sa, že som sa obávala, že praští so stromčekom alebo mňa, keď sa mu ktorýsi z kocúrov opakovane zadrapil do ruky. Zaujímavé bolo, že nehrozilo, že praští kocúrov, ktorí sa šplhali po stromčeku ako prerastené veverice. Nakoniec sa nám spoločnými silami podarilo stromček poskladať a napriek úmorným snahám kocúrov pomáhať, aj ozdobiť. Ale naša nádej na pokojné Vianoce dostala vážne trhliny.

A to „najlepšie“ nás ešte len čakalo. Kým mala dcéra Montyho, neprichádzalo do úvahy, aby trávil Vianoce u nás, ale Tina je zdravá a už u nás niekoľko krát bola. Pravda, nie posledného pol roka, aby mal Simba čas sa udomácniť a nerušene sa zaradiť do svorky. To sa už stalo a bolo vhodné, aby sa zoznámil aj s Tinou.

Myslela som si, že bude lepšie, ak bude dcéra prítomná. Takže som navrhla, zrejme v zatmení mysle, aby muž doviezol dcéru aj Tinou a dcéra sa nebude musieť po večeri ponáhľať domov. A rodinka, miesto toho aby si poklopkala po čele, s mojim návrhom súhlasila.

Podvečer ich obe manžel priviezol. Tinu sme vypustili do našej multifunkčnej izby, ktorá slúži podľa potreby ako jedáleň, hosťovská spálňa a karanténa pre mačky. Tina sa okamžite usadila na svojom obľúbenom mieste na okne a ako je jej dobrým zvykom, okamžite všetkým vynadala, zahrnúc do toho aj svoju milovanú paničku.

Ale tentoraz sa situácia predsa len trochu zmenila. Práve keď Tina vypustila trochu pary a zoskočila na zem, do izby bezstarostne vkráčal Simba. Tina zahučala, zasyčala a nastalo rodeo. Náš plyšový medvedík sa v okamihu zmenil na neriadenú strelu. Na zlomok sekundy stuhol, a potom, s výrazom: „Na MŇA tu syčať nikto nebude!“, vyštartoval druhou kozmickou rýchlosťou strestať opovážlivca. Konsternovaná Tina sa nestihla spamätať a už zinkasovala pár zaúch.

Našťastie dcéra sa k nej práve skláňala a tak stihla nadupaného Simbu odchytiť, ale podcenila jeho silu a pružnosť a skôr než mi ho stihla podať, Simba sa jej vytrhol z rúk a bol zase na zemi, lepšie povedané na Tine. Nakoniec sa nám Simbu podarilo odloviť a odniesť preč. Medzitým ostatné mačky len prekvapene vyvaľovali oči, čože sa to zase deje. Mala som čo robiť, aby som sa nahlas nerozosmiala. Zato dcéra sa skoro urazila, že sa na tom bavím. To je pravda, pobavilo ma, že Tine Simba trochu rozhodil sebavedomie. Už kvôli Filipovi, pretože tomu stačí nevrlý sestrin pohľad a už sa plazí po kútoch.

V momente keď som vyšla z izby a Simbovi sa provokatérka stratila z očí, zase som mala na rukách rozkošného plyšáka, ktorý priadol a spokojne sa hral v spálni a jediné čo ho zaujímalo bola jeho valeriánou voňajúca hračka. Rýchlo som rozdala voňavé hračky aj ostatným mačkám a zavládol pokoj a mier. Aj Filip vyliezol spod postele a my sme si konečne mohli sadnúť k slávnostnej večeri. Sviatočnú atmosféru už nič vážne nenarušilo, kocúrici sa s nadšením zapojili aj do rozbaľovania darčekov. V papieroch sa plácali nadšene, vlastné hračky ich zaujali ďaleko menej.

Štedrý večer aj nasledujúci deň prebehli pokojne, pravda, ak si odmyslíme zhnusené pohľady, ktoré urazená Tina celý čas vrhala na dcéru. A preto, že ako každá mačka je dokonalý manipulátor, na mňa a manžela sa tvárila podstatne prívetivejšie. Myslím, že jej tieto sviatky dali trochu zabrať, aj keď jediné čo mala poranené bolo sebavedomie. Rozhodne nečakala výbuch takého mladého zurvalca potom, čo si zvykla, že jej zastrašovanie naše mačky buď ignorujú, alebo dokonca berú vážne.

Zvyšok sviatkov prebehol v pokoji, teda aspoň podľa našich dosť voľných parametrov. Dokonca sme zvládli mať na stolíku tácku s koláčmi a ani raz ju Filip nezhodil. Ale čo sa vystupňovalo, to boli Simbove hlasové prejavy.

Už od začiatku sa prejavil ako hlasovo zdatne nadaný, keď vydesil manžela už pri prvej ceste domov. Najprv sme si mysleli, že huláka, pretože má strach. Ani náhodou! Odíde do izby, na niečo si spomenie a zahuláka. A očakáva okamžitý nástup majordóma a vyplnenie túžob. A musím priznať, že manžela sa mu podarilo vycvičiť celkom slušne.

Škoda, že som túto jeho drezúru čiastočne narušila a dokonca sa mi podarilo pár krát vstávajúceho manžela zastaviť. Ale ani sa manželovi nedivím, pretože zvuky vydáva alarmujúce.

To, že som bola doma, pre neho znamenalo, že mal viac obecenstva, tak svoje výstupy vylepšil. Na druhej strane, pohľad na Simbu, ako sedí uprostred izby a nadurdene pozerá k dverám, kde to viazne, je neskutočne smiešny. Nepochybujem, že teraz, keď som v práci a netorpédujem jeho úsilie, privedie výcvik manžela k dokonalosti.

Ešte sme s trochou napätia očakávali Silvester, aby sme zistili, ako bude Simba reagovať na polnočný rachot. Nuž nesklamal, tak ako úplne ignoruje vysávač, tak aj celú silvestrovskú noc prekonal s nadhľadom Angličana. Viac menej ju prespal, sem tam skontroloval cvrkot, mrkol na polnočný ohňostroj a zase si ľahol. Dokonca aj Filip nás ušetril vlaňajšieho hororu a občas sa objavil, skontroloval byt, niečo zjedol a dokonca si chvíľku poležal pri Simbovi. Ale je pravda, že na Silvestra bol Filip ostro sledovanou mačkou, aby sme mali prehľad, kde sa práve nachádza, pretože vlaňajší zážitok sme si naozaj netúžili zopakovať.

Pri spätnom pohľade na Vianoce musím skonštatovať, že už predvečer Štedrého dňa ukázal, čo bude základným motívom počínania oboch kocúrov počas týchto Vianoc. Na jednej strane Filipova neúprosná snaha dostať sa na stromček a vyšplhať sa čo najvyššie, kým zasiahne vyššia moc, teda my. A na druhej strane Simbove vedecké pokusy na tému, či sú nerozbitné ozdoby naozaj nerozbitné. Decentne natiahol labku, opatrne drápkom zvesil ozdobu, pustil na zem a s napätím sledoval, čo sa stane.

Najlepšie sa mu tieto pokusy robili nadránom a budiť sa na zvuk padajúcich a rozbíjajúcich sa ozdôb rozhodne nepridáva na vianočnej pohode. Pravidelne som vyskakovala z postele a kontrolovala, či Simba v dolnej časti stromčeka oberá odolné gule, alebo sa Filip vyšplhal do hornej časti a ohrozuje vzácnejšie sklenené ozdoby. Na konci Vianoc sme mohli vyhodnotiť ich snaženie a skonštatovať, že pri dobrej snahe sa aj nerozbitné gule dajú rozbiť a naše nervy sú odolnejšie ako najnerozbitnejšie ozdoby.

 

 


© 2006 - 2018 Lustracats.sk - Všetky práva vyhradené. Tvorba webstránok | Webhosting | Počet prístupov: 76221